Prax mám už od vlani, keď som v tomto čase vypekala miesto kamarátky zákusky na rodinnú oslavu. Ona piecť nevie, mňa to baví. Problém bol len jeden malilinký, a vtedy o ňom nik okrem mňa a môjho drahého nevedel. Pod srdiečkom si práve robil miestečko náš malý Šimon a nejak sa nemohol uhniezdiť... Obvyklé oblizovanie cesta, plnky, či akejkoľvek zložky by mi prinieslo len beh na rýchlu trať do najmenšej miestnosti v byte.
Jaj, trošku som sa pozabudla. Chytro otieram prst o mixér, aby ma to skvele našľahané cesto nelákalo.
A ešte spomínam. Najlepšie bolo, že o pár týždňov ani moja mama, presne sledujúca stav môjho príjmu stravy, nič nezbadala. Z koláčov a úžasných maškŕt pri sv. prijímaní nášho Samuela som neochutnala nič.
Ach, mama... Po očku sledujem mixér a v pozadí sa pekne vynímajú naukladané dosky a stojky našej budúcej špajze. Druhá časť stráži chlapčenskú izbu. Usmejem sa. Veď hej, veľmi chcela, aby nám tá špajza do Veľkej noci stála. Ale ja mám vďaka bacilom našich špuntov spánkový deficit asi 100 hodín. A keď spím, o špajzi sa mi zrovna teda nesníva.
V rúre sa už pečie prvý plech. Ešte stále mám v nose vôňu a na jazyku chuť jemných pásikov orechového cesta, ktoré sme potajomky s otcom chodili vyjedať. Tak, ako kedysi v našom prvom bytíku mi neuveriteľne záhadne rýchlo mizli chrústy. Vyjedali ich s tatom všetci zaradom, ale vyzvonil to Samuel.
Na špajzu som vtedy kúpila klasický háčik na chlieviky pre zajace. Taký háčik by som bola rada použila aj minulú nedeľu, keď 15 m predo mnou urobil Samko s kolobežkou salto mortale. Naštiepená kľúčna kosť ho odstavila od milovanej školy a zároveň paradoxne ho naučila ... hýbať sa. Človek má občas pri našom synovi pocit, že lenivosť je hybnou silou ľudstva.
Rozbíjam ďalšie vajíčka do receptu, čo si vybrali deti. Ešte som ho neskúšala, uvidíme. Musím rýchlo zlikvidovať škrupinky vajec. Keby ich ráno našla Viki, hnevala by sa. Tak veľmi sa teší z výdutkov, ktoré chce zdobiť pre šibačov. Ak nejakí konečne prídu. Tu na juhu si na tradície veľmi nepotrpia.
V tom okamihu cítim na sebe všetku vodu, akú kedy na mňa moji bratia, otec a hlavne naši chalani zo zboru naliali na Veľkonočný pondelok. Myslím na odtrhnutú sprchu vo vani, keď som sa urputne bránila. Bolo to krásne, aj keď trošku divoké. A najlepšie boli tie naše poobedňajšie sprievody v krojoch, keď sme spievali a tancovali po celom polomŕtvom meste. Chýba mi to, rovnako ako otázka našej triednej, ktorá sa ma pýtala, či chodím do folklórneho súboru Turiec... Ba kieho. Tam ma nechceli.
Tak, už je v rúre ďalší plech. Tichučký hukot celkom dobre padne pri myslení. Je tu ticho a nie je tu ticho. Likvidujem šálky, ktoré od rána moji beťári nemali kedy spratať. To bolo tým, že nám práve dnes nachystali raňajky. V pôstne ráno nás čakali neohrabane veľké, rozkošne ťarbavo maslom poznačené krajce chleba. Všade more omrviniek. Ale tie spokojné oči... Bolo to lepšie ako pražský veľký zmrzlinový pohár s ovocím a šľahačkou na našej svadobnej ceste.
Definitívne odkladám horu receptov, o ktorých som si myslela, že ich túto Veľkú noc použijem. Nabudúce. Tak, ako som si myslela, že ušijem podľa vzoru mojej mamy mojim dievčatám nové šaty na sviatky. Nuž, budú, ale neskôr. Teraz sú na rade tie družičkovské, ktoré mi Viki svojou šikovnou rukou nakreslila a pripla pre lepšiu pamäť /moju/ na chladničku. Len aby som ich do soboty stihla.
Prekladám cez utierku upečený plát na roládu. Kde je Lýdia, vďaka ktorej moji drahí môžu ochutnávať túto dobrotu? Ja, večne bez vreckového, /mama mi nemala z čoho dať a otec... nedal, a nielen na vreckové/, by som bez jej „mikropôžičiek“ 5 až 10 Sk, ktorých splátku som s hrčou v hrdle pýtala doma naspäť, do cukrárne na žiadny zákusok nemohla.
A ešte cesto na perníky. Opatrne vyberám med z obrovskej fľaše. Som alergik, a tak si skvelý medík môjho otca nevychutnám. Obchádzam naďaleko akýkoľvek kontakt s ním. Ale napriek tomu, že s našim starkým je ťažko, propagáciu jeho poctivého, zdravého medu robím s láskou a statočne.
Skončila som. Zajtra prídu ešte na rad plnky a polevy a bitky o formičku zajaca, ktorú deťom poslala moja mama. Dúfam, že toho perníkového cesta bude dosť... Ale hlavne vďaka za tieto chvíle ticha a za skvelé vône spomienok a koláčov.
Človek – to ako ja – má aspoň chvíľu v tomto virvare pocit, že ešte je sám sebou.
Krásne sviatky...