Pred časom práve v denníku SME bol zverejnený prieskum o dobrovoľníkoch, do ktorého som sa nevedela nijakovsky zaradiť. Nezodpovedala som ani predstavám o dobrovoľníkoch v postave staršej dámy s rozhodným výrazom v tvári, no ani skutočnosti 19-ročného, jazykovo zdatného študenta. Bolo mi čudné, že armádu mojich kolegýň taký prieskum nezachytil a ani sa o nich nezmienil. Reč je o materských centrách.
Dúfam, že nie ste vedľa a že ste už čosi o tom aspoň jedným uchom začuli. Keď už nič iné, aspoň klebety, najlepšie niekde z prostredia mestských úradov, kam chodím ja i moje kamarátky pravidelne dávať na známosť, že existujeme a chceme hýbať svetom.
V materských centrách sa totiž podľa prevažnej väčšiny kuloárnych správ schádzajú ženské, ktoré nemajú doma čo robiť, a tak kecajú v centrách, popíjajú kávičku a do toho im dupú decká okolo uší. Správna žena na MD totiž sedí doma, je upejpaná, varí, stráži svoje štyri steny a dieťa, nie je schopná samostatného pohybu na verejnosti s výnimkou jednoduchého nákupu najlepšie v Jednote za rohom, nevzdeláva sa a ani ju to netrápi a jej najvýraznejším verejným počinom je návšteva gynekológa v čase tehotnosti a potom nutné obzretie matriky a príslušných úradov. A vôbec, ako som to už tiež počula, ako môže mať matka na materskej vôbec voľný čas?
Prosím pekne, toto všetko my nie sme. Ak mám rozprávať iba za naše miniatúrne MC-čko, ktoré mnohým iným je ešte len po členky, tak momentálne mám z centráckych mám minimálne 5 takých, čo sa popri deťoch vrhli na VŠ, o iných formách štúdia /jazyky a rekvalifikácie/ už ani nehovoriac. Jednotným heslom nielen našich bambuľkovských mám je vyhlásenie bojkotu slovu „nedá sa“.
Nemôžem povedať, že by sa nám doma všetko lesklo ako pred návštevou veľvyslanca z Papuy-Novej Guiney, a už tobôž nie, že naša výchova je bez chýb. Ale isto viem povedať, koľko sme si navzájom pomohli, naučili sa, koľkých skvelých ľudí sme spoznali a čo všetko sme už vďaka centru preskákali. Koľkokrát sme si úplne na dne povedali: „Ideme ďalej, pôjde to!“ To nám nedá žiadna univezita. Naše centrum je napríklad špecialistom na sťahovanie sa – v priebehu 3 rokov sme už siedmykrát presťahovaní a dúfam, že natrvalo. Tí, čo to nepochopili, tvrdia, že nie sme nikde spokojní. My /a dúfame, že aj náš mestský úrad/ vravíme: „Rastieme, hurá!“
Naše mamy idú s kočíkom aj tam, kde iné nie, vedia sa pýtať „prečo“ na úrade, u lekára, v obchode, aj keď je to niekedy ťažké. Nemeníme svet veľkými slovami. Meníme ho tým, že meníme samy seba k lepšiemu.... že lepšie vychovávame naše deti.... že lepšie žijeme náš vzťah v manželstve a v rodine práve vďaka centru a ľuďom v ňom... že vieme aj vďaka centru viac a lepšie dávať zo seba iným okolo nás.
Mamy z materských centier sú neobyčajne obyčajné žienky. Akurát, že sú stále v pohybe. Možno práve preto ich ten prieskum nezachytil.