Presne v tú hodinu sa mojej dobrej kamarátke Andrejke a jej manželovi narodila dcérka Agátka, vymodlené a vytúžené dieťatko.
Jeden ich anjel je už v nebi, odídený skôr, ako uzrel svetlo tohto sveta, druhý živý s raketovým pohonom má vyše troch rokov a volá sa Laura.
Agátka je dar, ktorý by nevedel každý prijať.
Správu, že čakajú dieťatko, som sa dozvedela medzi prvými a veľmi som sa z toho tešila.
Ale už v decembri po zvláštnych nevoľnostiach sa zrazu zistilo, že bábätko nie je v poriadku.
Séria vyšetrení postavila Andrejku pred "voľbu" diagnóz: Má to byť dievčatko, pravdepodobne s Downovým alebo Rettovým syndrómom.
Telefón na takéto okamihy nestačí.
"Čo mám robiť?" V hlase zúfalstvo, únava, šťastie, nádej, tvrdohlavosť a odvaha v jednom.
"Priprav sa radšej na horšie, a potom budeš vidieť..."
Niekedy je to kruté, ale práve blízkosť sŕdc núti povedať ťažké pravdivé slová.
V stredu mi volala znovu: "Musím do nemocnice..."
Nalievanie odvahy, obavy z vyvolávania pôrodu, odpor k špitálu.
Kým som dnes stihla odpovedať na sms o začatí pôrodu, bol na svete ďalší zázrak.
Volám, zdvihne ocinko vedľa Andrejky ešte na pôrodnej sále. Zvedavo sa pýtam, čo a ako. Sú v pohode, áno, sú problémy so srdiečkom, a zatiaľ to vyzerá na postih z prvého videnia, viac budú vedieť v pondelok po genetických testoch.
Pokoj v hlase, až neuveriteľný.
"Držte sa,hrdinovia!" Končím svoj telefonát.
Myslím na nich celý deň.
Často mi hovoria, že som výnimočná mama pre počet našich detí. Nemyslím si to. Iste, vychovať šesť detí je fuška, ale pokiaľ sú relatívne zdravé, ako tie naše, a človek cíti na to dosť síl, nie je v podstate o čom.
Je zázrakom prijať dieťa.
O to viac také, o ktorom sa vie, že bude iné - a prijať ho ako milované a chcené bez ohľadu na diagnózu.
Andrejka a Fedor a množstvo skvelých rodičov sú pre mňa zabudnutými hrdinami bez metálu.
Je šťastím, že ich majú ich deti a že ich máme pred očami my.
