Strácač všetkých potrebných vecí a hlavne seba sa /ako hovorí môj manžel - bez štipky orientačného nezmyslu/ - to by som mohla mať od plienkového veku napísané vo svojej vizitke.
Veľa ma síce nebolo, ale guráž som mala riadnu, keď som sa ako dvojročná pekne vybrala sama zo dvora na autobus k starým rodičom. Domov ma doviedol sused, našiel ma už pomaly na polceste...
Dnes mi to predviedol náš Šimon. Nemám rada balenie pred cestou, deti sú už otravné a je im dlho, tak som ich v poslednom záchvate balenia hektolitrov tekutiny pred dnešným výletom vyšuplíkovala ku autu. Zbehla som za nimi fakt v priebehu pár minútiek.
Otvoriť auto a ... "Nastupovať!"
Znalosť základných počtov ma neopúšťa pri počítaní našich kuriatok. Jeden, dva, tri, štyri... päť... Kde je Šimon?
Nikto nič nevie. Dvor pustý, cesta prázdna, len občas prefrčí auto. Klasické nedeľné ráno.
Chytám hysák. Šimon je tulák, gény sú jasné. Vyčítam si, že som nešla s nimi alebo nevydržala tie dve minúty navyše počúvať ich prekrikovanie. Šupnem náklad do kufra, Mikiho do sedačky a neveriaco zízam na deti. Skameneli. Ani ich nenapadne hľadať.
Behám, pomaly mám slzy na krajíčku. Cítim sa rovnako ako Maťka, keď mi v piatok písala mail, ako hľadala svojho Kubka... pred chvíľou bol na pieskovisku... a zrazu nič... volali aj políciu. Kubko sa nakoniec našiel... a rýchlo. Ale tie hrozné pocity mám teraz ja!
Kým sa zúrivo a zúfalo modlím, spoza rohu paneláka na mňa s výrazom Angličana máva Jakub."Už sme ho našli..." "Kde? Kde bol?" "Šiel hore schodami na šieste poschodie, Viki ho našla na prvom."
Bežím. Stískam ho v náručí, drobec nechápe. Pred očami mám film zo stratení, ktoré už boli... Zo Samuelovho, keď mal trošku viac, než Šimon... Obrovský internát, spústa ľudí, otočenie a dieťaťa nikde. Kŕče. Strach. Kde môže byť? Hnev. Prečo ho len nedržal otec lepšie? Po strašnej polhodine prišli vyrehotaní obaja. Vraj stál v bufete na prízemí a pýtal si džúsik, lebo bol smädný.
Dorine zmiznutia sú už u nás bežným štandardom. A občas sa to "zadarí" celej zostave.
Ten okamih, keď sú späť! Mám vtedy v sebe zlosť - na seba, na iných, na "previnilca", na všetko na svete. Najradšej by som mu naložila. A zároveň objala. Slzy a smiech. Strach a radosť. Zlosť a úľava. Nepublikovateľný výlev emócií.
Gény sú síce pekná vec, ale všetko deti zdediť nemuseli...
Nestrácajte sa, prosím. To, že vás ľúbim, vám viem povedať aj v pokojnejšom tepe.