Sedela som pred jeho skriňou a zamyslene vyberala veci, z ktorých už vyrástol. Pozoroval ma, robím to často. Z ničoho nič sa ma opýtal: „Komu dáš tie moje veci?“ Naše deti sú zvyknuté, že to, čo nepotrebujú a má punc peknoty, rozdám. Pozrela som na neho zamyslene, pretože už vyše dvoch týždňov nosím v hlave jedno dieťatko: „To bude pre Timka, vieš.“ „A jemu maminka také nekúpi?“ A tu to začalo. Prestala som pozerať viac do skrine, a smútok, ktorý som nosila v sebe pri myšlienke na Timka, sa mi zjavne preniesol do očí. „Jakubko, jeho mama sa o neho nestará. Nekúpi mu nič, nečíta s ním, nehrá sa s ním, jednoducho ju nezaujíma.“ „Aha, to preto býva so starkými.“ Prikývla som mu. „No ale oni sú už doma, nepracujú, tak mu nemôžu už nič kúpiť.“ V duchu som žasla nad jednoduchosťou jeho logiky. Nato sa nahol do poličky a vytiahol jedno tričko, nad ktorým som váhala – nosil ho rád. „Daj Timkovi aj toto, ja mám dosť.“ Potom chvíľku mlčal a zrazu riekol: „Dúfam, že nie je na svete veľa takých mám, ako je jeho.“ Chcelo sa mi plakať, ale vždy sa snažíme hovoriť našim deťom pravdu, čo ako je nepríjemná. Dívala som sa pevne do jeho očí: „Jakubko, takých detí je veľa. Rodičia ich nechcú a tak ich dajú do detského domova.“ „Ale to je len jeden na Slovensku, však?“ Ďalšia hrča v hrdle. „Nie, Kubko, takých domovov je aj u nás veľmi veľa. Jednoducho tie deti majú ocka a mamu, ale sú v tom domove, tam sa o nich starajú ujovia a tety. Ale oni nevedia, čo je to spolu škrabať zemiaky na večeru, vymýšľať všelijaké hry alebo skočiť ráno k ockovi a mame do postele. Ujovia a tety odídu, keď im skončí pracovná doba, potom prídu iní. Tie deti nikoho nemajú a nikomu nepatria, vieš?“ Jakub bol úplne hotový. Toto bolo príliš na jeho malé, dobré srdiečko. Zase ticho. Po chvíli sa zmohol na otázku: „Prečo sú tí rodičia takí zlí?“ „Neviem,“ odpovedala som úprimne, „ale je to tak.“
Ešte pár slovíčok o deťoch v krízových centrách, ubitých na tele i na duši, a moje dieťa je úplne vykoľajené. Ani reč o našich priateľoch, ktorí si adoptovali deti z detského domova, to nezachraňujú. Zahrávam to do autu: „Aj ja som občas zlá mama, som prísna, všeličo ti nedovolím...“ Pozrie na mňa neskutočne prísne a vážne zahlási: „Netáraj!“ Nedá sa pri tom smiať, Kubko má neuveriteľne smutné oči.
Ten pohľad vo mne ostal. A celý večer si uvedomujem, koľko my, veľkí, deťom ešte dlhujeme. Žiadna starostlivosť štátu, žiadna antikoncepcia, ani iné prevážne dôvody nie sú dostatočným ospravedlnením pre našu malú odvahu milovať deti. A oni príliš dobre vidia srdcom. Práve pre to – hoci by ma pri troche alibizmu nemuselo – ma ten Jakubov pohľad stále bolí.
