Neberte nám školu

Autor: Mária Kohutiarová | 21.11.2012 o 10:09 | (upravené 23.11.2012 o 14:06) Karma článku: 11,85 | Prečítané:  1385x

Miki je náš špecialista. Teda - normálne je to náš syn Mikuláš, ročník 2005, momentálne nadšený žiak jednej špeciálnej školy, o ktorých sa teraz vášnivo debatuje ako o zbytočných. My po troch rokoch, kedy sme prvý raz prišli do kontaktu s touto školou a jej osadenstvom odhora až na poslednú priečku upratovačky a vidíme ich nasadenie pre deti s poruchou sluchu až na schopnosť ísť po štvornožky, hovoríme: Vďaka Bohu, že tá škola je.

Miki sa narodil ako jedno dlho očakávané, milované dieťa. Trošku neskôr, ale všetko vyzeralo byť v poriadku. Až do okamihu, kedy sme riešili jeho rozprávanie, ktoré nie a nie naskočiť. Po sérii vyšetrení inak maximálne zdravého dieťaťa, kedy sme pochodili všetko možné a nemožné s negatívnym výsledkom, sme sa popri mizivých výsledkoch na logopédii pri skutočnej skvelej logopédke dostali až do Autistického centra, kde nám psychologička povedala, že podľa nej je normálny, ale - rozhodne zle počujúci.

Bol to pre nás šok. Nerozumeli sme tomu, ako môže s takou poruchou počuť to, čo ja nepočujem... a preto sme takýto verdikt nemali ani v päte. Všetky ostatné deti majú sluch v absolútnom poriadku, dokonca nám ich pediatrička, naša známa, rovnako ako Mikuláša po narodení v nemocnici kontrolovala pre moju 70-percentnú vrodenú stratu sluchu dvakrát... Či za Mikiho poruchu môže hrozný priebeh ovčích kiahní krátko po jeho roku alebo tam bola naozaj genetická predispozícia, bolo pre nás vtedy už nepodstatné. Mali sme a máme jeden cieľ: pomôcť Mikimu naučiť sa rozprávať a normálne sa zaradiť, pretože napriek jeho utiahnutiu a problémom s komunikáciou sme stále cítili, že mu to páli a že je veľmi šikovný.

Som človek otvorený a priamy a tak som sa raz prekecla. Čoskoro sme sa vďaka bývalej zamestnankyni a mne vtedy kvázi kolegyni dostali priamo do riaditeľne školy pre deti s poruchou sluchu. Na Drotársku. Šla som tam v očakávaní a mierne napnutá. V riaditeľni popri pokeci s pani riaditeľkou Ľubou (nech naklonujú takýchto ľudí, prosím!) zo mňa spadol stres a obavy a ja som sa do školy zamilovala. Napriek tomu, že razím teóriu a prax skrytú v slovíčkach integrácia a inklúzia, pokiaľ to len trošku ide.

MIki začal chodiť do tejto školy riadne vlani, do prípravného ročníka. Aj keď sme mnohé zmeny videli hneď po určení jeho diagnózy a všetci sme sa učili artikulovať pomaly, jasne a dívať sa do očí, neuveriteľné zmeny sme zažili a zažívame teraz. Náš Mikuláš je zmenený o 180 stupňov. Je maximálne samostatný, veľmi šikovný, ťahúň triedy, a jeho výrazný progres v reči nie je možné napriek tomu, že ešte bojujeme s niektorými hláskami, poprieť.

Miki mal pravdu povediac chodiť do normálnej školy. Mali sme na to možnosť, mali sme a máme skvelú pani učiteľku u nás za rohom, ktorá už vypiplala pár takýchto "iných" detí popri bežnej triede. Mali sme podporu psychologičky, riaditeľky. A napriek tomu sme šli na skúšku na Drotársku a dodnes sme to napriek náročnosti denného dochádzania neoľutovali. Neviem si predstaviť, že by toľko pozornosti, ako potrebuje a dostáva Miki a jeho spolužiaci v tejto škole, mohol dostať niekde v normálnej.

Nie je to len preto, že ich je v triede máličko. Viete si predstaviť, že niekde v bežnej škole by sa našiel hneď učiteľ, ktorý by vedel posunkovať, čo väčšina týchto detí potrebuje do konca života? Viete si predstaviť, že by v každej škole mali toľko interaktívnych pomôcok, ktoré potrebujú tieto naše deti, aby sme vydolovali z nich najprv hlásku, potom slovko, aby pochopili textu a významu? Viete si predstaviť obyčajnú, čo aj zanietenú učiteľku, aby toto všetko zvládala popri normálnom počte v triede bez toho, aby po čase vyhorela?

Nerobím lobing pre lobing. Hovorím o skúsenosti, ktorú mám ja a mnoho iných rodičov o tejto škole. Hoci je náš Miki na tom relatívne dobre a okrem sluchu nemá iný postih a tak si viem reálne predstaviť, že po skončení tejto školy preskočí do bežnej strednej, nie je to pre všetkých jeho spolužiakov také isté a samozrejmé. Ak mám porovnať Mikiho, jeho kamaráta Karolka, a ešte vedľa nich postaviť ich spolužiačku Sáru... je to absolútne neporovnateľné. Každý z nich má pred sebou iný potencionál, vyplývajúci z miery ich postihnutia a možností, ktoré z nich vieme vydolovať - spolu so školou. Kto by si vzal na triko, že tieto deti prešupne do bežnej základky s istotou, že však to zvládnu a dostanú to, čo treba, aby vedeli v rámci svojich schopností obstáť ako dospelí v živote čo najlepšie? )A neboli nikomu, ani spoločnosti, na ťarchu, čo si nakoniec želáme všetci?)

Som za inklúziu a integráciu, a vidím aj na druhú stranu brehu cez moju priateľku Andreu, ktorá je za týmto boomom inklúzie. Ani ona však nevidí reálne zrušenie všetkých špeciálnych škôl: jediné, čo chceme a čo sa nám zdá spravodlivé a potrebné, je právo dať svoje dieťa so zdravotným postihom do normálnej školy bez prekonávania veta riaditeľa, výhovoriek, polien od štátu a systému, aby sa naučilo žiť medzi bežnými ľuďmi a zároveň aby sme sa my zdraví, aj naše deti, naučili žiť a učiť sa od tých, ktorí možno menej dostali na zdraví, ale to neznamená, že sú kripli.

Miešať jablká a hrušky je veľmi zlé. A tak všetky vyjadrenia odborníkov na všetko, niektorých poslancov a médií by bolo treba trošku zreálniť takým pekným týždňovým pobytom trebárs u nás na Drotárskej... a potom do obyčajnej základnej školy, kde chodí Kristínka s Downovým syndrómom - a dá sa.

Ak hľadáme teraz východisko, ako správne aplikovať integráciu a inklúziu detí so zdravotným postihnutím, buďme takí láskaví a dívajme sa na deti samé, čo skutočne potrebujú a nezachádzajme v hurá systéme do extrémov. Všetko sa dá zneužiť - na politické ciele teraz integrácia a inklúzia, či očividné vyrábanie sociálne odkázaných občanov cez strkanie nielen rómskych detvákov do osobitky... Nie je jednoduchšie nastaviť riadne pravidlá hry, keď teraz neexistujú ani riadne smernice na to, čo znamená mentálna zaostalosť pri posudzovaní nástupu do špeciálnej školy? Skúsme nechať to, čo je dobré a neničiť to. A zároveň dajme šancu tým deťom, ktoré sú skutočne schopné ustáť bežnú školu a zvládnuť ju a dajme im na to podmienky.

Alebo chcete, aby vám o tom prišiel miesto nás, rodičov, povedať niečo náš Mikuláš či Kristínka?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?