Dvojnásobná porcia života

Autor: Mária Kohutiarová | 20.8.2011 o 23:49 | Karma článku: 10,16 | Prečítané:  2344x

Ešte stále mám občas pocit, že to je len sen a niekto ma prebudí do reality. Napriek tomu, že som za posledné dva roky dostala všetkého vyše práva vrátane vysneného zamestnania, mi vnútorná intuícia - alebo neskutočne silná túžba? - nedali spávať.

Jednoducho, mala som stále pocit, že nám niečo chýba.

Totiž, ja som presne vedela, čo chýba mne.

Niežeby som sa nejakovsky nudila.

To sa jednoducho v našom prípade nedá. Žiadna nuda v Brne, ani na juhu Slovenska. Kto vie, čím sme žili za posledný rok, vie. Ordinácie boli v neskutočných kvantách, ružová záhrada žiadna.

Tak ako to vlastne nazvať? Posledné zvonenie? Šialené ambície? Neukojené túžby? Vyšinutosť? Asociálnosť? Vnútorná nespokojnosť s tým, čo už mám?

Všetko toto som videla v očiach ľudí, keď sa tento tajný sen stal skutočnosťou a začínalo ho vidieť.

Ale nie je to o tom. Aspoň ja za seba - a teraz aj za nás všetkých - to môžem povedať.

Ja to volám inak: otvorené dvere životu, presne tomu životu, ktorý ja sama žijem rada naplno, až na doraz, do poslednej štipky schopnosti dávať, do stavu, kedy padám unavená do postele. Žiadna rezerva. Vydať každý deň zo seba všetko, čo môžem, preto, aby som druhým darovala kus zo seba.

Nie vždy mi to ide. Raz som hore, raz dole. Nie som dokonalá manželka. Ani vzorná matka. Ba niekedy ani nie dobrá suseda či kamoška. A občas sa škrabem za uchom, ako je možné, že mám taký dobrý rating, aký mám. Ja by som si ho teda nedala.

Ale táto chuť vychutnať život každý deň naplno ako moju 100% šťavu človečiny ostáva.

A aspoň ja verím, cítim a zažívam, že rozdávaním človek rastie.

Dostala som dar prežiť život ešte raz dvojnásobne. A vychutnávam si ho tak, ako ešte nikdy.

Napriek tomu, že vek, kondička a fyziologická stránka hovoria a robia svoje. Nemenila by som.

Napriek tomu, že to do nášho života prináša mnohé radikálne zmeny - tie realistické. Nakoniec, všetky sme ich prijali ako logický posun do inej roviny a tešíme sa na to. No prinieslo aj neuveriteľné zomknutie, spojenie, ktoré sa opakuje denne v mnohokrát vyslovenej tej istej otázke, ktorá nesmeruje k sebe, ale k tomuto daru. V čase, kedy vlastníme všetky vývojové štádiá dieťaťa od akútnej puberty po truc, a rozpätie diagnóz od nepraktickej geniality Aspergera po hyperakčné ADHD, je to pre nás všetkých ako pohladenie.

Jedine teraz, v noci, sa ma naše deti nepýtajú tú nádhernú otázku: "Mami, ako sa má bobánek?" (Ale to ho stihli znovu všetky ešte pred zaspaním vybozkávať a vyobjímať cez bruško.) Nakoniec, konečne sa dostáva riadne k pozícii rozmaznávania už teraz ocko.

Budeme mať také iné Vianoce. Od toho času budú všetky miesta v našom maxiaute plné.

Cítim okrem svojho života v sebe pulzujúci, kopkajúci iný, originálny, jedinečný život.

A denne za túto dvojitú porciu ďakujem... a neviem sa jej nabažiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?